Tom Farguson šiel pomaly na nie príliš lákavo vyzerajúcom koni. Rozmýšľal. Dnes sa mu toľko vecí v meste nepáčilo. Pred bankou sa do seba pustilo niekoľko chlapov, ktorých tam v živote nevidel. V bare si ho potom okukávali a keď ich chcel pred odchodom nájsť, boli preč!

Tom Farguson, ktorého nazývali aj „chytrý Tom“, viezol v sedlových vakoch výplatu pre ranč. Touto cestou šiel pravidelne každého pätnásteho dňa v mesiaci. Táto pravidelnosť priam lákala darebákov, aby sa pokúsili dostať peniaze, ktoré mal v sedle. Niekoľkokrát sa mu to veru aj stalo. Skúšali to rôznym spôsobom. Napríklad skríkli: Ruky hore! a Život alebo peniaze! Raz im Tom hodil tašku a odcválal. Muži sa vrhli na tašku – a potom mali celý deň čo čítať, pretože v nej boli len staré noviny. Inokedy lupičom poslušne dal drevenú debničku, v ktorej však bola otrava pre kojotov a zatúlaných stepných psov. Naposledy to však dopadlo horšie. Miestny šerif si odviezol dvoch lupičov s postrelenou hlavou a jedného s prestreleným kolenom. Vtedy na ranči hovorili, že chytrý Tom mal asi zlú náladu.

Starý Farguson prichádzal aj teraz na miesto, ktoré bolo ideálne pre lupičov. Cesta schádzala do rokliny. Po oboch stranách skaly. Farguson nešiel po ceste, ale po tráve, ktorá ju lemovala. Tak aspoň trochu tlmil dupot konských kopýt. Po ľavej strane bol natiahnutý telegrafný kábel, ktorý končil v kamennom lome. Spod privretých viečok nebadane, ale veľmi starostlivo pozoroval všetky nebezpečné miesta.

Náhle a celkom pokojne zastavil koňa. Zoskočil, zdvihol mu ľavú prednú nohu a prezeral podkovu. Potom zrazu rýchlym pohybom – aký by ste veru od tohto staršieho človeka sotva čakali – strhol z koňa tašku a pušku a skokom bol za najbližším balvanom. Hneď nato bolo z pravej strany cesty počuť: „Ten starý dedko nás videl!“

„Chlapci moji, stojíte proti slnku. Váš tieň siaha až do polovice cesty!“ volal Farguson. Chvíľu bolo ticho a potom sa roklinou ozval hlas: „Dedo, daj nám peniaze, čo máš v taške, a necháme ťa odísť. Inak budeš musieť zostať za tým balvanom dosť dlho, to ti sľubujeme!“

Chytrý Tom Farguson sedel pohodlne v tráve za balvanom a v rukách držal pušku. „Chlapci, mýlite sa. Nie vy máte mňa, ale ja vás. Skúste vystrčiť nos a dopadne to naozaj zle!“ Farguson sa poškrabal po hlave. Rozmýšľal, čo robiť. Zrazu sa usmial. Trochu nadvihol svoj širák nad balvan a vzápätí sa ozval výstrel. Guľka narazila do kameňa za Fargusonovým chrbtom. Docielil, čo chcel. Pušku oprel o balvan, presne zamieril a – prásk! Guľka zasvišťala do nejakého divného cieľa.

„Dedo, kam to strieľate?“ so smiechom kričal jeden z troch darebákov.

„Ja som si len zatelegrafoval o pomoc!“ zavolal Farguson.

„Hromy, blesky! Ten dedo prestrelil drôt telefónnej linky! Za pol hodiny sem prídu hľadať poruchu na vedení!“ Jeden z nich sa chcel skryť za najbližší balvan, ale len čo vystrčil nohy, Farguson mu prederavil kožené nohavice. Ešte niekoľkokrát sa pokúsil niekto z nich o útek, ale guľka z Fargusonovej winchestrovky zvírila prach tak tesne pri jeho nohe, že sa radšej rýchlo vrátil do bezpečia za balvan.

Uplynulo asi pol hodiny a na severe rokliny sa ozval dupot koní. Farguson počkal, kým jazdci pricválali k stĺpu, z ktorého visel prestrelený drôt. Zoskočili z koní a chystali sa poruchu opraviť. A to využil Tom Farguson.

„Hej, chlapci, tam za tým balvanom je niekto, kto chcel vašu výplatu!“ Jazdci prekvapene pozerali na starého Fargusona, ktorý vyliezol z úkrytu. V jednej ruke držal tašky, v druhej pušku. Lupiči boli po krátkom boji odzbrojení. Jeden z jazdcov potľapkal starca po pleci: „Pravdaže, to je chytrý Farguson, ktorý si po nás zatelefonoval winchestrovkou. A peniaze máte tu, však!“

„Nič nemám, žiadne peniaze, ja som tých mládencov len trochu zamestnával, aby mal môj koník čas dobehnúť domov s peniazmi. Ten už cestu pozná. Vy sa poponáhľajte, lebo v bani sa už dávno dáva výplata. Ja sa prejdem peši…“


Zdieľať: