V roku 1938 sa na titulných stránkach amerických novín nepísalo ani o prezidentovi Franklinovi Rooseveltovi, ani o nemeckom kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, ktorý sa už vtedy pokúšal o vytvorenie Nemeckej ríše, a už vôbec nie o Winstonovi Churchillovi, o ktorom vtedy ešte nikto veľa nevedel.
Písalo sa o koníkovi, ktorý sa volal Seabiscuit. Ten bol hlavnou hviezdou správ roku 1938.
Ameriku stále sužovala Veľká hospodárska kríza. Životné podmienky sa síce pomaly začali zlepšovať, ale milióny ľudí boli stále bez práce (všetko sa „vyriešilo“ príchodom druhej svetovej vojny). Okovy prekliatia rozlomil výnimočný šampión, nepravdepodobný hrdina.
Seabiscuit pochádzal z dobrého chovu, ale bol veľmi nízky. Keďže bol aj nemotorný, chovatelia ho odpísali. Tri roky ho týrali, preťažovali a zle s ním zaobchádzali. Stal sa z neho nepriateľský, neprístupný a nebezpečný kôň.
A tento kôň sa napriek všetkým svojim slabým stránkam stal v roku 1938 absolútnym víťazom. Vyhrával jedny dostihy za druhými, prekonával rýchlostné rekordy a v dramatických pretekoch, ktoré sa konali 1. novembra, sa stretol so svetoznámym šampiónom a porazil ho.
Asi štyridsať miliónov Američanov, čo je asi jedna tretina americkej populácie, čakalo s napätím pri rádiách, ako to dopadne. Jedným z nich bol aj prezident Roosevelt.
Seabiscuitov príbeh obletel celý národ, zdeptaný krízou – národ čakajúci na novú príležitosť. Ale to nie je ani zďaleka všetko. Seabiscuitov džokej bol na svoju úlohu priveľmi vysoký, jeho tréner zasa pristarý a staromódny a majiteľ sa nervovo zrútil, pretože mu umrel syn.
Je to teda príbeh o malom koni, veľkom džokejovi, starom trénerovi a majiteľovi, ktorý nebol úplne pri zmysloch. Je to príbeh o víťazstve neschopných.
Je dobrým príkladom toho, čo s nami robí Boh. Necháva nás vyhrať, aj keď na to nemáme.

Zdieľať tento príbeh: