Starý, 92-ročný útly, vyrovnaný muž sa dnes sťahuje do domova dôchodcov. Každé ráno je pri údere ôsmej hodiny už oblečený, vlasy má moderne učesané a je oholený, hoci je nevidomý.

Nedávno mu zomrela 70-ročná manželka, preto sa musí presťahovať.

Najprv musel niekoľko hodín trpezlivo čakať v hale domova. Keď mu povedali, že izbu má pripravenú, milo sa usmial. Svoje chodítko horko-ťažko vmanévroval do výťahu. Počas cesty hore sa mu sestrička snažila podrobne opísať jeho malú izbičku, vrátane závesov na okne.

„Veľmi sa mi to páči,“ spustil nadšene ako desaťročný chlapec, ktorý dostal šteniatko.

„Pán Novák, ešte ste tú izbu nevideli,“ oponovala mu.

„To s tým vôbec nesúvisí,“ odpovedal. „Či sa mi izba bude alebo nebude páčiť nezávisí od toho, ako je zariadená, ale odo mňa… Už som sa rozhodol, že sa mi bude páčiť. Viete, každé ráno sa musím rozhodnúť, či strávim deň v posteli a budem myslieť na zdravotné ťažkosti, ktoré mi strpčujú život, alebo vstanem z postele a budem vďačný za všetko to, čo v mojom tele ešte funguje…“

Zdieľať tento príbeh: