Môj otec bol veľmi zaneprázdnený človek. Veľa cestoval po celom svete. Ak ste sa mu chceli dovolať do kancelárie, museli ste volať cez telefónnu centrálu – ak ste, pravdaže, nepoznali súkromné číslo priamo do kancelárie. Toto číslo dal niekoľkým vybraným obchodným partnerom, ale aj našej mame a nám deťom. Ešte dnes si ho pamätám – 345 5366. Vedeli sme, že bez ohľadu na to, koľko má práce, na toto priame číslo mu môžeme kedykoľvek zavolať.

Ja som urobil to isté. V kancelárii na stole mám súkromný telefón, na ktorý mi môže volať len pár pre mňa dôležitých ľudí z práce. Číslo na tento telefón má tiež moja manželka a moje deti. Mám aj súkromný mobil, na ktorý mi tiež môže volať len niekoľko ľudí, vrátane manželky a detí. Deti vedia, že mi môžu volať kedykoľvek a kvôli čomukoľvek. Viete prečo? Pretože nijaký hlas mi neznie sladšie ako hlas mojich detí. Keď mi jedno z nich povie „ahoj, ocko“, nech robím čokoľvek, všetko nechám tak, pretože ony sú pre mňa absolútna priorita.

Uvedomil som si, že aj Pán Boh to cíti podobne. Hlas nikoho iného mu neznie sladšie ako práve tvoj, keď povieš: „Ahoj, ocko!“ Nič v celom vesmíre mu nemôže zabrániť v tom, aby venoval plnú pozornosť rozhovoru s tebou alebo tvojej prosbe.

Zdieľať tento príbeh: