Aj keď sa s našimi tínedžermi veľmi rada rozprávam, smejem, nakupujem a športujem, musím priznať, že niekedy by som bola rada, keby sa čas vrátil a oni boli na chvíľu malé bábätká. Spomínam si, ako sa vždy pýtali, kedy sa vrátim domov, akú veľkú radosť som videla v ich očkách, keď som vkročila do izby. Rozbehli sa ku mne a ja som nevedela, koho mám vziať prvého na ruky. Jednoducho chceli byť so mnou. Keď som si ich položila na kolená, boli nesmierne šťastné a spokojné.

Rozmýšľam, či si aj Boh niekedy nemyslí to isté o mne. Dokážem sa teraz, keď som „vyrástla“, tak tešiť z jeho prítomnosti, ako keď som s ním začala chodiť? Nechcel by ma aj teraz častejšie zdvihnúť a podržať vo svojom náručí?

Zdieľať tento príbeh: