Pred chvíľou vnučky odišli a ja rozmýšľam, čo som sa od nich naučil. Ich prítomnosť v mojom živote je jedinečný dar. Som nesmierne vďačný za to, že ich mám.

Prvé slová, ktorá šesťročná Janka povedala, keď sme sa zvítali na letisku, boli: „Dedko, budeme sa voziť na vozíku?“

Jazdu na vozíku sme prvýkrát vyskúšali viac-menej náhodou asi pred rokom. Odvtedy sa z toho stala zábava číslo jeden. Najprv skočí jedna vnučka do vozíka a ideme okolo záhrady, vzápätí druhá a nakoniec obidve. Vozík musím najprv vytlačiť na vŕšok na konci záhrady; potom sa s patričnými výkrikmi a pišťaním rútime dolu po kamennom chodníčku. Potom vytočíme zákrutu, vytlačíme vozík na kopček a opäť na štart.

Celý večer sme sa vozili na vozíku. Nasledujúceho večera ma po návrate z práce nečakalo nič iné. Dievčatká už stáli nastúpené pri vozíku a ja som očami preletel po záhrade, ktorá nutne potrebovala pokosiť. „Tráva je dosť veľká, a pokosiť ju môžem, až keď odídete. Ideme na vozík!“

„Dedko,“ povedala sedemročná Majka, „môžeme ti namiesto vozenia na vozíku pomôcť pokosiť trávu?“

„Jasne,“ znela moja prekvapená odpoveď. Vytiahol som z kôlne kosačku a začal dolievať benzín. Vnučky vbehli dnu a vrátili sa s nožnicami a miskou. Sadli si na trávu a začali ju strihať a dávať do misky.

Medzitým som naštartoval kosačku a poučil dievčatká, že nesmú prísť príliš blízko ku kosačke. Chodil som s kosačkou hore-dolu, zatiaľ čo dievčatká pobehovali sem-tam a strihali trávu na miestach, ktoré som vynechal. Keď mali misku plnú, utekali ju vysypať na kompost.

Večer bol teplý a vlhký. Práca nám trvala vyše hodiny. Mladšiu zo sestier strihanie vyčerpalo, a tak si šla oddýchnuť dnu. Staršia mi však pomáhala až do konca.

S Majkou sme uzavreli dohodu, že keď každé ráno ustelie postele, dostane za to 25 centov. Po kosení trávy ich ani nenapadlo pýtať odo mňa peniaze.

Čo som sa od nich naučil? Jednoduché radosti sú najlepšie a keď milujete, ani vás nenapadne pýtať peniaze.


Zdieľať: