Adventistkou som sa stala, keď som mala dvadsaťpäť. Automaticky som začala odovzdávať desiatky. Pán Boh mi od začiatku žehnal. Keď som nemala peniaze, aby som kúpila dcére jarný kabát, jedna milá pani mi dala nie jeden, ale rovno dva nové kabáty.

O niekoľko rokov nás navštívil kazateľ, ktorý hovoril o správcovstve. Spomenul aj to, že niektorí odovzdávajú dvojnásobný desiatok. Vtedy som si pomyslela: „Skúsim to.“

V tom čase som doma opatrovala deti. Firma, v ktorej pracoval manžel, mala v najbližšom čase skrachovať. Hrozilo, že stratí dobrú prácu. Cítila som, že nás čaká ťažká skúška. Odovzdám Bohu celý desiatok a dary, ktorými ma doteraz tak štedro obdarovával? Rozhodla som sa, že odovzdám toľko, koľko som dávala doteraz. Neprestanem Bohu dôverovať.

Pretože si manžel myslel, že je to jeho posledný týždeň v práci, niekoľko dní robil nadčasy. Posledný deň mu úradníčka povedala: „Neviem prečo, ale máte u nás pracovať ešte jeden týždeň.“ Mzda za tento týždeň bola takmer dvojnásobná, než normálny plat. Keď končil ďalší týždeň, manžel si myslel, že už zostane bez práce. Šiel do kancelárie, aby prebral poukážku s výplatou. Pani mu povedala: „Vôbec tomu nerozumiem. Neviem, čo sa stalo, ale máte zostať pracovať ešte jeden týždeň.“ Na konci tretieho takéhoto „extra“ týždňa, prevádzka napokon skončila a manžel dostal ešte odstupné. Zaplatili sme všetky výdaje spojené s bývaním a energiou a odišli pozrieť mojich rodičov. Keď sme sa vrátili, manžel si celkom rýchlo našiel nové zamestnanie.

Som presvedčená, že Pán Boh nám požehnal preto, že sme sa rozhodli napriek nepriaznivým okolnostiam mu dôverovať a zostať verní.

Zdieľať tento príbeh: