Jedného dňa prišiel k nám na návštevu môj dávny priateľ. Mali sme si posedieť pri káve a porozprávať sa, pretože sme sa dlho nevideli. Po vypití kávy som ho zavolal, aby išiel so mnou do kuchyne, pretože musím umyť riad. Zostal sa na mňa dívať, akoby som šiel stavať loď. Povedal mi: „Je to dobre, že svojej žene pomáhaš. Moja manželka moju pomoc nikdy neocení“.

Odišli sme do kuchyne, šikovne som umyl riad a vrátili sme sa na terasu. Vysvetlil som mu, že moja žena nepotrebuje pomocníka, ale partnera. Nepomáham jej preto, aby mala menej práce, ale preto, lebo sme tu dvaja a je to náš spoločný domov.

Pomáham svojej žene upratať dom, pretože neporiadok a špinu robíme obaja.

Pomáham svojej žene variť, pretože aj ja chcem jesť, tak prečo by to mala robiť len ona?

Pomáham svojej žene s umývaním riadu po večeri, pretože som ho zašpinil aj ja.

Pomáham svojej žene s deťmi, pretože sú to aj moje deti, bez ohľadu na to, či mám náročnú prácu alebo nie. Mojou prvoradou úlohou a zamestnaním je byť otcom a rodičom, až potom účtovníkom.

Pomáham svojej žene žehliť a ukladať šaty, pretože sú medzi nimi aj moje veci a veci našich detí.

Nie som v dome na to, aby som pomáhal, som súčasťou tohto domu.

Pokiaľ ide o uznanie, spýtal som sa priateľa, kedy naposledy manželke poďakoval za to, že upratala dom, vyprala bielizeň, vymenila posteľné plachty, osprchovala deti či navarila. Ostal ako obarený.

Možno si myslíte, že všetky tieto veci sú úlohou ženy. Možno ste si zvykli, že všetko sa udeje bez toho, aby ste museli pohnúť prstom. Priložte aj vy ruku k dielu a uvedomte si, že doma nie ste hosť, ktorého treba obsluhovať. Správajte sa ako domáci pán, nie ako návšteva.


Zdieľať: