Keď sa Joni Eareckson spýtali: Kto ti najviac pomohol, keď tvoje utrpenie dosiahlo vrchol? Odpovedala: „Po mojom úraze pri skoku do vody, keď som zostala ochrnutá, som najväčšmi zo všetkého hľadala lásku… V nemocnici som najväčšmi ocenila návštevy, ktoré prišli vyzbrojené láskou – a časopismi a koláčmi. Ocenila som priateľov, ktorí sa zastavili a pomohli mi napísať list, alebo mi priniesli listový papier a obálky. Najväčšmi na mňa zapôsobilo, keď mi priniesli blahoželania k narodeninám, aby som ich mohla poslať niekomu, koho veľký deň sa blíži. Pamätám si na niekoľko dievčat, ktoré sa každý týždeň u mňa zastavili, aby mi upravili nechty. To bola zábava!

Takíto ľudia mi pomohli. Neboli to skúsení psychológovia. Neboli to duchovní velikáni. Nemali doktoráty. Ani „nezjedli všetku múdrosť sveta“. Boli to obyčajní ľudia, akých môžeš stretnúť každý deň. Tí mi dali to, čo som potrebovala najviac – Božiu lásku prejavenú činom.

Zdieľať tento príbeh: