Obdobie štúdia na seminári bola pre mňa úžasná akademická i duchovná skúsenosť. Finančne to však bola veľká výzva. Manželka pracovala na plný úväzok a ja som tiež trochu privyrábal. Napriek tomu, že sme mali veľmi málo, verne sme odovzdávali desiatok. Bolo to niečo, čo sme sa obaja naučili v detstve. Nevedeli sme si ani predstaviť, že by sme to nerobili.

Naše prvé pôsobisko v kazateľskej službe bolo pomerne veľké mesto. Dohodli sme sa, že kým si nájdeme nejaký zariadený byt, budeme bývať v modlitebni v podkrovnej izbe. Bývali sme tam niekoľko týždňov. Pretože sa nám nepodarilo nič si nájsť, poradili nám, aby sme si prenajali nezariadený byt a kúpili najnutnejšie veci. Pretože sme nedostali pôžičku, peniaze sme si museli požičať od priateľov. Keď sme zaplatili za nábytok, nezostalo nám veľa. Dúfali sme, že nám to vystačí na jedlo do najbližšej výplaty.

V jedno ráno o piatej zazvonil telefón. Volal manželkin brat, že zomrel ich najmladší brat. Aby sme mohli ísť na pohreb a byť s rodinou, museli sme si požičať peniaze na benzín. Manželka bola v tom čase v ôsmom mesiaci tehotenstva. Cestou domov sme si uvedomili, že všetky peniaze sme minuli na cestu. Boli sme radi, že sme sa v poriadku vrátili, ale za čo si kúpime jedlo? Z čoho vrátime požičané peniaze?

Boh je vždy dobrý a štedrý. Jeho zasľúbenia sú naozaj spoľahlivé. Keď sme vošli do dvora a otvorili poštovú schránku, našli sme niekoľko listov. Otvorili sme prvý – a našli v ňom papierovú bankovku. Ako sme otvárali ďalšie, boli v nich ďalšie papierové bankovky. Od nikoho sme nič neprosili, ale zrejme správa o náhlom úmrtí v rodine sa rozšírila medzi veriacich a láskaví ľudia nám chceli pomôcť.

Z peňazí, ktoré sme v listoch dostali, sme odovzdali desiatky a vrátili peniaze, ktoré sme si požičali na cestu na pohreb. Nejaké peniaze nám ešte zostali, vďaka čomu sme mali na jedlo do najbližšej výplaty.

Ak sa pýtate, či sa Boh stará o tých, čo mu dôverujú, z vlastnej skúsenosti vám odpoviem: Určite áno!

Zdieľať tento príbeh: