Na ostrovoch neďaleko pobrežia Barmy a Thajska žijú ľudia, ktorí sú takmer nepoznačení modernou civilizáciou. Volajú sa Mokenovia. Rodia sa na mori, žijú na mori a umierajú na mori. Sú to nomádi, ktorí sa stále presúvajú z ostrova na ostrov, takže viac ako šesť mesiacov v roku strávia na lodiach.

Mokenovia nevedia, koľko majú rokov. Čas vnímajú úplne inak ako my. Vôbec nepoznajú príslovku „kedy“ ani sloveso „chcem“. Uspokojujú sa s málom; nič nezhromažďujú. Ak je človek nomádom, veci mu len prekážajú.

Žijú tak, ako Ježiš radil svojim učeníkom: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo piť, ani o telo, čím sa budete odievať. Či život nie je viac ako pokrm a telo viac než odev?“ (Mat 6,25)

Zo života Mokenov si môžeme vziať aj ďalšie ponaučenie. Žijú v úzkom vzťahu s morom. Poznajú jeho nálady a vrtochy oveľa lepšie ako akýkoľvek námorník. Z generácie na generáciu si odovzdávajú legendy o vlne, ktorá sa živí ľuďmi. To, že sa blíži, sa spozná podľa toho, že more ustúpi.

Keď si 26. decembra 2004 Mokenovia všimli ustupujúce more, bolo im okamžite jasné, čo príde, a zachránili sa. Tí, ktorí boli na súši, rýchlo vyliezli na vyvýšené miesta a tí, ktorí boli na mori, sa vydali rýchlo čo najďalej od brehu. Žiadnemu z nich sa nič nestalo.

V ich blízkosti však veľa ľudí prišlo o život. Rybári, ktorí neďaleko ostrovov chytali ryby, si nič zvláštne nevšimli. Pokojne sedeli vo svojich loďkách, až kým ich nepohltilo more.

Jeden z Mokenov sa snažil rybárov varovať. Oni mu však neverili. Smiali sa mu a vraveli, že je opilec a klamár. On nedbal na ich posmešky, vzal svoju dcéru za ruku a rýchlo s ňou vyliezol na vyvýšené miesto.

Počúvajte, čo hovorí Hospodin: „Budú si povrávať: Je pokoj a bezpečnosť, a vtedy ich znenazdania prikvačí záhuba ako pôrodné bolesti tehotnú ženu, a neutečú.“ (1 Tes 5,3)

Zdieľať tento príbeh: