Február 1996 bol pre mňa dosť náročný. Pretože som pracovala na rozhlasovej relácii o rodine, každý týždeň som musela na túto tému napísať a natočiť nejaký rozhovor so známou osobnosťou.

8. február bol studený, ľadový večer. Stalo sa, čo som nečakala. Ján, môj 59-ročný manžel, dostal silnú a rozsiahlu mozgovú príhodu. Nič pre mňa nebolo väčším šokom. Ján sa vzorne staral o svoje zdravie a cítil sa veľmi dobre. Občas ho akurát trápilo srdiečko. Táto srdečná porucha bola dôsledkom nepravidelného tepu, následkom čoho vznikla krvná zrazenina.

V tej chvíli, bolo pár minút pred pol ôsmou, sa môj život úplne zmenil. Už nikdy nebol ako predtým. Držala som svojho manžela v náručí, kým sme čakali na záchranku. Hlavou mi vírili myšlienky o tom, čo sa vlastne stalo. Keď ho sanitka odviezla na jednotku intenzívnej starostlivosti, vrátila som sa do studeného bytu a prázdnej posteli. Hodila som sa na ňu a až do rána sa prevaľovala. Keď sa ráno začalo predierať cez hmlu slniečko, odišla som z domu. Na pracovnom stole zostala hromada nedokončenej práce. Domov som sa vrátila až o týždeň.

Nikdy nezabudnem na strašný pocit, ktorý sa ma zmocnil, keď mi lekári oznámili, že poškodenie mozgu je dosť vážne. Nádej na uzdravenie je veľmi malá. Ján mal zasiahnutú celú ľavú stranu. Očividne mal problém s vnímaním priestoru a času. Nedokázal analyticky rozmýšľať. Poškodená bola aj pozornosť. Lekár nám radil, aby sme požiadali o potvrdenie trvalej invalidity.

Celý ďalší týždeň som trávila noci v nemocnici pri manželovej posteli. Keď bol nepokojný, snažila som sa ho niečím zaujať, niečo mu prečítať, aby sa upokojil. Stále som rozmýšľala, čo by som mohla urobiť, aby som mu pomohla obnoviť normálne funkcie.

Pán Boh bol veľmi milostivý. V ten týždeň sme prežili zázrak. Jeho ľavá strana začala takmer normálne fungovať. Bezpochyby sa pod to podpísal aj jeho predošlý zdravý životný štýl. Kardiológ bol týmto vývojom milo prekvapený. Neurológ použil slovo „šťastie“, keď vysvetľoval, ako sa krvná zrazenina musela rapídne rozpustiť. Radiológ povedal: „Ľudský mozog má neuveriteľný potenciál. Ale toto bol určite Boží dotyk.“

Zrušila som väčšinu svojich natáčaní a rozhovorov na rok 1996. Namiesto toho som vozila Jána k fyzioterapeutovi, logopédovi a na potrebné procedúry. Cestovali sme na miesta, kde mu mohlo prospieť teplé počasie a vodná terapia. V dôsledku toho som sa vzdala svojej práce.

Natáčať som začala až v januári 1997. Ján ma tentoraz sprevádzal na mojich cestách. Pomáhal mi predávať knihy a povzbudzoval ma svojím nezdolným optimizmom.

Toto obdobie ma naučilo jednu vec. Ak máte svoje priority zoradené správne – Boh a vaša rodina sú na prvom mieste -, Boh sa o všetko ostatné postará.

Zdieľať tento príbeh: