Kedysi mal jeden farmár koňa, ktorý mu jedného dňa utiekol. Prišli za ním všetci obyvatelia mesta a začali ho utešovať. „Viete,“ vraví farmár, „ja vlastne neviem, či je to zlé, že utiekol. Možno je to zlé, ale možno nie.“

O niekoľko dní sa kôň vrátil spolu s ďalšími dvadsiatimi koňmi. Opäť sa zišli obyvatelia mesta, aby mu blahoželali, že má stajňu plnú koní. „No viete,“ vraví farmár, „ja vlastne ani neviem, či je to dobre, že sa vrátil. Možno je to dobré, možno nie.“

O niekoľko dní si farmárov syn vyšiel zajazdiť na jednom z nových koní. Kôň sa splašil a zhodil ho na zem. Pri páde si chlapec zlomil nohu. Opäť sa zišli obyvatelia mesta, aby farmára poľutovali. „Ja vlastne neviem, či je to zlé, že si môj syn zlomil nohu. Možno je to zlé, možno nie.“

O niekoľko dní vláda vyhlásila vojnu a povolala do zbrane všetkých zdravých mladých mužov. Stovky mládencov museli vstúpiť do armády. Farmárov syn, ktorý mal zlomenú nohu, ostal doma. „Už je mi to jasné,“ povedal farmár. „To že mi utiekol kôň, bolo dobré.“

Keď sa na svoj život pozrieme z perspektívy večnosti, zistíme, že Boh urobil všetko správne. Dovtedy sa musíme spoliehať na Toho, ktorý na kríži vyslovil to zúfalé „Prečo?“

Zdieľať tento príbeh: