Malé indické dievčatko rástlo v misijnom ústave. Keď dospela a mala krátko pred svadbou, na rukách si všimla zvláštne biele škvrny. Veľmi dobre vedela, čo je to. Diagnóza bola osudná – malomocenstvo. Jej hrôza a zúfalstvo sa nedajú opísať. Bolo potrebné rýchlo konať a odviezť ju do leprosária.

Keď sa pripravovala na cestu, vzala si najkrajšie biele šaty. Neuvedomovala si, aké prostredie ju čaká. Po príchode na miesto zažila šok. Uvidela ženy, medzi ktorými mala žiť. Boli to stvorenia bez veku, v roztrhaných handrách, v tvárach beznádej a hrôza sveta. V plači kričala: „Radšej smrť, než takýto život.“ Mali vážne obavy, aby svoj život neukončila v studni uprostred nádvoria.

Dojatí misionári sa ju snažili povzbudiť: „Nechceš tým úbožiakom pomôcť, aby sa z nich opäť stali dôstojné Božie stvorenia?“

Keď opadla prvá vlna zúfalstva, táto myšlienka si v jej mysli prerazila cestu. Zorganizovala školu, v ktorej sa úbohé ženy učili spievať, písať a čítať. Vedela hrať na klavíri a tak jej misionári priviezli malý prenosný nástroj. Od toho dňa sa všetko zmenilo. Všetko v poriadku a na svojom mieste pôsobilo príťažlivo. Ženy sa znovu začali česať a prať si šaty. Smutné miesto prestalo byť také strašné. Po nejakom čase mladá ženy priznala: „Po príchode na toto miesto som zapochybovala o Božej existencii. Ale teraz som presvedčená, že Boh mal pre mňa úlohu. Keby som nebola malomocná, nikdy by som neobjavila svoje poslanie. Teraz ďakujem Bohu, že ma sem poslal.“


Zdieľať: