Onoho dňa bola čakáreň pred kanceláriou prezidenta Lincolna plná. Medzi čakajúcimi bol aj asi trinásťročný chlapec, ktorý nevyzeral ktovieako. Na prezidenta zapôsobila jeho krehkosť. Plný pochopenia ho vyzval:

„Tak poď ďalej, chlapče, a povedz, čo ťa sem doviedlo.“ Chlapec nesmelo vstúpil. Sadol si do kresla a so zvesenou hlavou povedal: „Pán prezident, dva roky som bol bubeníkom v armáde. Ale veliteľ bol proti mne zaujatý a prepustil ma. Potom som ochorel a niekoľko mesiacov som bol v nemocnici. Dnes som bol prepustený. Prišiel som sa spýtať, či by ste mohli pre mňa niečo urobiť.“

Prezident sa naňho láskavo pozrel a spýtal sa ho, kde býva.

„Nemám domov,“ odvetil.

„Čo robí tvoj otec?“

„Padol v armáde… Mamička zomrela… Nemám ani príbuzných, ani súrodencov.“ Rozplakal sa a dodal: „Nemám ani priateľov… Nikto sa o mňa nezaujíma.“

Do prezidentových očí sa nahrnuli slzy. Ešte sa spýtal: „Mohol by si predávať noviny?“

„Bojím sa, že nie. Som ešte veľmi slabý. Primár mi povedal, že môžem odísť. Ale ja nemám peniaze a nemám kam ísť…“

Prezident vzal papier a niečo naň napísal. Dal ho úradníkovi, pre ktorého bolo prezidentovo slovo rozkazom. Požiadal ho, aby sa o tohto chlapca postaral.

Dobré skutky sú dôkazom súcitného srdca. Cítiť utrpenie druhého, ako by sa týkalo priamo nás, je jedna vec, ale niečo iné je priamo zasiahnuť a uľahčiť bolesť.

Zdieľať tento príbeh: