Na začiatku druhej svetovej vojny bol mladý muž odvelený k námorníctvu. Tam si vyslúžil dôstojnícke výložky. Počas vojny prežil niečo, čo ho hlboko poznamenalo. Spomienka bola taká čerstvá, že sa bál o udalosti hovoriť. Potom sa predsa rozhodol.

Ako kapitán lodi na prepravu mužstva sa postavil do čela konvoja a razil cestu Atlantikom. Všetko šlo hladko až do chvíle, keď hliadka spozorovala nepriateľskú ponorku niekoľko míľ od konvoja. Na zmenu smeru už nebol čas. Loď bola príliš veľká. Mladý dôstojník stačil do reproduktorov zakričať: „Chlapci, je koniec!“

Od konvoja sa o pár sekúnd oddelil malý torpédoborec. Jeho kapitán dokonale pochopil situáciu. Bez váhania zavelil: „Plnou parou vpred!“ Malá loď sa postavila do dráhy torpéda a znemožnila jeho ďalší pohyb. Ozval sa strašný výbuch. Torpédoborec roztrhnutý na dve časti sa v priebehu niekoľkých sekúnd potopil. Z posádky nenašli nikoho.

Mladý dôstojník sa odmlčal. Znovu prežíval celú tragédiu. O chvíľu pokračoval zmeneným hlasom: „Kapitán torpédoborca bol môj najlepší priateľ…“

Nasledovalo ticho. Potom ešte ako by pre seba dodal: „V Biblii je verš, ktorý má teraz pre mňa zvláštny význam. ´Nikto nemá väčšiu lásku než ten, kto položí život za svojich priateľov.“ (Ján 15,13)

Zdieľať tento príbeh: