Jedného dňa som sa už cestou domov tešil na dobrý obed s manželkou a deťmi. Pri obede som sa spýtal: „Čo budeme mať dnes na večeru?“

Manželka odpovedala: „Na tento obed som minula posledné potraviny, ktoré sme doma mali.“

„To nevadí,“ odpovedal som. „Popoludní môžeme ísť spolu do nejakého supermarketu.“

Chvíľu bola ticho, potom povedala: „Problém nie je v tom, že nemáme potraviny, ale v tom, že nemáme peniaze.“

„Nie, to nie je problém,“ uistil som ju. „Vezmeme peniaze z vrchnej zásuvky v skrini.“

Pozrela na mňa, ako keby som potratil rozum. „To sú predsa desiatky! Tie patria Bohu.“

Mala pravdu. Vedel som to. Nevidel som však problém použiť ich v takejto situácii. Naše deti sa predsa potrebovali najesť. Zacitoval som manželke jeden verš z Biblie: „No ak sa niekto nestará o svojich blízkych, najmä o členov rodiny, ten zaprel vieru a je horší než neveriaci.“ (1 Tim 5,8) Vysvetlil som jej, že by som to nepovažoval za prejav nevery, keby sme tie peniaze použili na nákup potravín pre našu rodinu.

Ale manželka s tým nesúhlasila. Ja som rázne obhajoval svoje stanovisko, manželka svoje. Po ostrej výmene názorov som napokon súhlasil s manželkou, že tie peniaze nepoužijeme na osobné potreby. V to popoludnie som sa rozhodol, že sa spoľahnem na Pána Boha a nechám to naňho, aby sa o nás postaral. Potom som sklonil hlavu a ospravedlnil sa mu, že som chcel použiť to, čo patrilo jemu.

Keď sme dojedli obed, ktosi zaklopal na dvere. Otvoril som. Pred dverami stál jeden náš dobrý priateľ. „Ahojte,“ povedal, „zastavil som sa u vás na ceste do obchodu. Musím nakúpiť pre našu rodinu. Poďte so mnou.“

„Ďakujeme veľmi pekne za pozvanie. Si veľmi pozorný. Ale práve teraz nám to vôbec nevyhovuje. Sme… No jednoducho akurát sme bez peňazí.“

Nikdy nezabudnem na jeho slová: „Veď preto som sa u vás zastavil! Mám nejaké peniaze navyše. Budem rád, keď ich použijete na veci, ktoré si potrebujete kúpiť!“

Vďaka Ti, Pane Bože!


Zdieľať: