Na slnečnom barcelonskom štadióne práve začína slávnostný otvárací ceremoniál Letných olympijských hier 1992. Do Brány borcov nastupuje jeden národný tím za druhým. Začal sa najväčší športový sviatok roka. Všade samé rozjasané tváre, kvety, hudba, slávnostné prejavy. V zákulisí aj tu pulzuje všedný život – ľudia trpia, rodia sa i umierajú – ako v ktorýkoľvek iný deň. Americký plavec Ron Karnaugh dokonca prežil v onen deň osobnú tragédiu. Do Barcelony pricestoval so svojím otcom, ktorému sa tak splnil jeho životný sen. No pri odchode z hotela ho postihla náhla srdcová slabosť a po chvíli v synovom náručí zomrel.

Čo prežíval tento mladík pri pohľade na šťastné tváre okolo seba? Ako sa cítil, keď sledoval nádheru okolo seba?

Po štyroch dňoch prišli na rad plavecké súťaže a Ron zaujal svoje miesto – s klobúkom na hlave. Chcel upútať pozornosť filmových štábov alebo tak prehnane dbal o svoje zdravie? Ani jedno, ani druhé. Bol to otcov klobúk. Týmto drobným gestom chcel syn venovať tichú spomienku tomu, ktorý mu umožnil prežívať nádherné detstvo a mladosť, venoval mu všetku svoju lásku a ktorého Ron veľmi miloval. Začal svoj najväčší závod bez otcovej prítomnosti, ale s vedomím, že jeho láska a múdrosť mu navždy zostanú v srdci.

Zdieľať tento príbeh: