Bohuš patril medzi mojich veľmi dobrých priateľov. Aj keď musím povedať, že v mnohých veciach sme boli úplne iní. On bol dôchodca, ja som mal dvadsať. On bol ženatý a mal vnúčatá, ja som bol slobodný a bezdetný. On mal času koľko len chcel, ja som bol veľmi zaneprázdnený. Ja som bol pastorom a on bol vedúcim môjho zboru, preto sme sa museli naučiť spolu pracovať.

Spomínam si na svoje prvé stretnutie s Bohušom. Ukončil som štúdium na teologickom seminári a toto bolo moje prvé pôsobisko. Keď som mu prvýkrát zavolal, ponúkol sa, že mi pomôže nájsť nejaké bývanie. Ja som si chcel hľadať sám, pretože som mal určité predstavy o tom, kde chcem bývať.

Neskôr sa ponúkol, že spolu môžeme ísť na pastoračnú návštevu. Dohodli sme sa, že sa stretneme o jednej poobede. Bohuš prišiel o pol dvanástej.

Ako čas plynul, postupne som sa začal tešiť na naše spoločné návštevy. Zvlášť na jeho príbehy – príbehy z jeho mladosti, príbehy o tom, ako v práci sem-tam riskoval, príbehy z rodinného života, o priateľoch, príbehy z cirkevného života.

Na spoločné návštevy sme často chodievali okolo golfového ihriska, kde mnohí dôchodcovia trávili veľa času. Prechádzali sme aj okolo cestovných agentúr, ktoré ponúkali dôchodcom rôzne zľavy. Dokonca aj popri nákupných centrách, ktoré lákali dôchodcov na to, aby si na dôchodku splnili svoje sny z mladosti.

Bohuš mal dosť peňazí na to, aby trávil viac času na týchto miestach. Mal aj viac peňazí než väčšina ostatných ľudí. On však „investoval“ seba – svoj čas, schopnosti a energiu – do „budovania Kristovho tela“ v našom meste. Robil to dokonca aj vtedy, keď ho postihla vážna choroba, na ktorú napokon zomrel. Jeho úsilie prinieslo bohaté dividendy v ľuďoch, ktorých získal pre Krista, v novej cirkevnej budove a v blízkom priateľstve so slobodným a niekedy osamelo sa cítiacim pastorom.

Bohuš sa stal mojím verným priateľom. Investoval do vecí, ktoré pretrvajú „na veky“ a tým si získal môj obdiv. Keď som si pripravoval kázanie na jeho pohreb na Pavlove slová o tom, že človek žne, čo rozsieval, uvedomil som si, aké slávne dedičstvo ho čaká.

Zdieľať tento príbeh: