Pred niekoľkými dňami som pocítila silný smútok. S naším štvorročným synom som šla k lekárovi. Ambróz trpí cystickou fibrózou. Ide o neliečiteľné genetické ochorenie, ktoré postihuje pľúca a tráviacu sústavu a skracuje život človeka. Vďaka liekom a terapii je na tom Ambróz zdravotne pomerne dobre. Jeho život sa zatiaľ nelíši od života jeho rovesníkov. Najviac sa obávame budúcnosti, keď môže táto choroba spôsobiť vážnejšie ťažkosti. Ambróz sa ma zrazu spýtal: „Prečo mám ísť dnes k lekárovi? Veď nie som chorý.“

Rozmýšľala som, ako mu čo najlepšie odpovedať. S manželom sme Ambrózovi už hovorili o jeho chorobe. Ale dnes som prvý raz pomenovala jeho chorobu.

„Cystická fibróza,“ opakoval moje slová s trpkou príchuťou. „Mami, vieš, bol by som radšej, keby som to nemal.“

„Ja tiež,“ odvetila som a zaparkovala auto.

Keď sme sa vrátili domov, uvedomila som si, že Ambrózov život – tak ako život každého z nás – sa bude skladať z úspechov i neúspechov, výhier i strát, radostí i bolestí. Nebude prežívať iba pekné veci… Sčasti to už chápe. Týmto ho strácam a bolí to, keď ho takto nechávam kráčať dopredu. Tento krok však treba urobiť, aby sa stal dospelým mužom, ktorého raz z neho chcem mať. Nechcem vychovať syna, ktorý sa bude za každú cenu vyhýbať ťažkostiam a utekať pred nepríjemnosťami. Chcem, aby Ambróz získaval odvahu a sebadôveru tým, že bude narážať na problémy a sám bude musieť zdolávať prekážky. Chcem, aby poznal, že potrebuje Boha. A toto sa nedá dosiahnuť bez bolesti.

(Danielle Beanová, Materinské dúšky šťastia)

Zdieľať tento príbeh: