Viktória a Orestes sa stretli na večierku v Havane. Obaja boli deťmi oddaných komunistov. Ona mala šestnásť, on osemnásť. O dva roky neskôr sa zobrali. Orestes musel takmer okamžite odísť na dva roky vojenského výcviku do Sovietskeho zväzu. Viktória ostala na Kube, kde študovala stomatológiu.

V 80. rokoch 20. storočia odišli so svojimi deťmi do Ruska, kde mal Orestes absolvovať zvláštny letecký výcvik. Viktórii v Rusku jej kubánske vzdelanie neuznali, preto si musela nájsť prácu v konzervárni. Jedného dňa jej výrobná linka vážne poranila ruku a po prevoze do nemocnice, kde ju rýchlo ošetrili, sa u nej prejavila silná negatívna reakcia na vakcínu, ktorú jej aplikovali. Keď ležala na lôžku a zápasila o život, jej manžel jej položil netypickú otázku: „Veríš v Boha?“

„Áno,“ odvetila.

„Nikdy si mi to nepovedala!“ V ten večer sa Orestes po návrate domov prvýkrát v živote modlil. „Bože, ja v Teba neverím, ale Viky áno. Prečo neurobíš niečo, aby neumrela?“

Je to zvláštna modlitba. Boh jej však rozumie; on vie čítať ľudské srdcia. Duch Svätý pomáha zakryť naše nedostatky, prihovára sa za nás nevysloviteľným vzlykaním. (Rim 8,26)

Pán Boh vypočul modlitbu ateistu volajúceho o pomoc. Viky sa uzdravila. Od tej chvíle sa ich život od základu zmenil. Keď sa pomery v Sovietskom zväze trochu uvoľnili, Orestes začal navštevovať knižnicu a čítať noviny. Objavil novú verziu histórie a zistil, že väčšinu z toho, čo sa v škole učili, boli samé lži.

Prvé roky ich nového života boli veľmi nepríjemné. Mladý pár musel čeliť smrteľnému nebezpečenstvu a žiť v bolestnom odlúčení. O tom však zajtra. Tento príbeh je taký krásny, že sa mi ho nechce zbytočne skracovať.

Zdieľať tento príbeh: