Ocka vychovávala jeho babička. Sama kedysi vyrastala ako sirota. Potom prežila krátke manželstvo s mužom, na ktorého nemala veľmi dobré spomienky. Vlastne o ňom nikdy nehovorila. Keď ovdovela, vychovala deti a potom zostala sama.

Pre svojho vnúčika mala viac pochopenia než jeho vlastná mama. Často ho držala a nosila v náručí a povzbudzovala jeho zranené sebavedomie, keď sa mu ostatné deti posmievali pre jeho nemanželský pôvod. Bola chudobná, ako vtedy všetky vdovy, ale napriek tomu ho dokázala vychovať.

Keď vyrástol, odišiel do Brna, kde sa vyučil za maliara. „Domov“ k babičke sa dostal len málokedy. Raz v nedeľu, keď mal voľno, ju po dlhšej dobe zase navštívil. Choroba spôsobila, že bola veľmi slabá. Sotva sa udržala na nohách. Preto ju v ten deň zastihol v posteli, aj keď bolo popoludnie. Spolu sa rozprávali. Hovoril jej o tom, ako sa má v Brne, čo všetko sa už naučil… Zrazu mu skočila do reči a povedala: „Vlastíku, vezmi ma prosím do náručia!“

Spočiatku nechápal. Potom však vzal jej drobné telo do náručia, objal ju a chvíľu len tak bez slov sedeli. Spomínal pritom na svoje detstvo, keď babička jeho brala do náručia… Teraz sa ona k nemu túlila a potichu si hmkala nejakú melódiu. Splnil sa jej detský sen. Jej ocko ju nikdy neobjal ani nepoláskal. Vlastne nikdy nikto… Až teraz jej vnuk…

Potom ju zas uložil do postele a ponáhľal sa na vlak. Bolo to naposledy, čo ju videl živú.

Deti potrebujú naše objatie a pohladenie. Investujme do nášho vzťahu s nimi čo najviac, aby nám, keď budeme starí, mali čo vrátiť.

Zdieľať tento príbeh: