Bol som vtedy ešte malý chlapec – zavretý medzi sklenenými stenami nemocničnej izby. Rovnako ako ostatným deťom, aj mne bolo smutno. Túžil som ísť domov. Ale ja som mal na rozdiel od ostatných detí, jednu výhodu. Zatiaľ čo ostatným deťom prišiel na návštevu niekto len občas, ja som mal návštevu každý deň, niekedy dokonca dvakrát. Pamätám si, ako som pozoroval sklenené dvere na konci chodby a zbystril som vždy, keď sa otvorili. Nakoniec som sa dočkal.

Dodnes si pamätám ten modrý plášť, v ktorom prichádzala. Teta Anička pre mňa bola vtedy doslova pilierom istoty, ktorý pomáhal rozptýliť obavy a pocit samoty. Keď za mnou prišla, prišiel s ňou zároveň kus našej cirkevnej zborovej rodiny. Vždy keď prišla teta Anička, nadobudol som istotu a pokoj, že je to dobré, že tu nie som sám, pretože je tu so mnou teta učiteľka z detskej biblickej škôlky. Priniesla mi vždy radosť, pokoj, povzbudenie a deň sa nezdal taký dlhý. Dodnes som jej za jej návštevy veľmi vďačný. Ale to som bol malý chlapec…

Dnes rozmýšľam, či sa nájde takáto „teta Anička“ aj pre tých, ktorí nemajú nádej, že sa z nemocnice vrátia domov; pre tých, ktorým je smutno a možno sa ani nemajú ku komu vrátiť; pre tých, ktorí nevedia o nikom, kto by ich mohol navštíviť.

Zdieľať tento príbeh: