Raz ráno sme sa s priateľom vybrali na ryby. „Ja som ale hlupák!“ chytil sa priateľ za hlavu, len čo sme sa usadili. „Nechal som doma zvyšok návnady! Tvoja nám nebude stačiť!“ Čo sa dalo robiť. Dohodli sme sa, že sa vráti a ja budem zatiaľ strážiť obidve nahodené udice. Stalo sa. Priateľ odišiel a ja som sa mohol na svojej stoličke unudiť. Zrazu vŕŕŕ… Môj navijak sa rozkrútil, udica spadla zo stojana a začala poskakovať smerom k vode. Bez rozmýšľania som ju chytil a vrhol sa do loďky, ktorú sme nechali pri móle. Na vode má človek lepšiu možnosť pohybu. Vlasec sa ešte stále odvíjal a ryba ťahala a ťahala. „To bude poriadny kus!“ myslel som si. A potom som to uvidel! Priatelia, mala aspoň meter! Jej striebristá plutva sa leskla raz naľavo, potom napravo od loďky, potápala sa prudko ako ponorka a ťahala ma silou, ktorú som nečakal. Navijak bol už na doraz, balancoval som na okraji loďky a snažil sa nadstaviť chýbajúci vlasec dĺžkou ruky. Potom prišiel zvlášť prudký náraz a bááác – stratil som rovnováhu a zmizol pod hladinou. Všetko som zbabral. Udica bola preč, ryba bola preč a ja som sa v tej ľadovej vode div neutopil. Rybársky mundúr a čižmy ma stále ťahali ku dnu. Skrátka som to nezvládol a hlavne – podcenil som svojho súpera.

Ako často sa dostávame do problémov len preto, že sme podcenili ľudí, situácie či udalosti. Ale najhoršie je, že často podceňujeme aj Pána Boha. Myslíme si, že ho už dobre poznáme a nemôže nás ničím prekvapiť… Prorok Izaiáš nám pripomína: „Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“ (55,9)

Zdieľať tento príbeh: