Počúvala som, ako sa jedna mladá lekárka sťažovala na svojho manžela, že nezavesí kľúče tam, kde má, ale každý deň ich – napriek jej dohováraniu a rozčuľovaniu necháva na obuváku. Vypočula som si sťažnosti jej kolegyne, že „ten jej“ nie je ochotný ju po návrate domov stručne informovať o tom, čo cez deň jedol. Chápala som zdravotnú sestru, ktorá sa sťažovala, že jej manžel vešia na operadlo stoličky svoje ponožky s odôvodnením, že sa musia „vyvetrať“…

Podobných príkladov riešenia „životne dôležitých problémov“ je v našich rodinách veru dosť. Niektorí ľudia sa nimi nechajú do tej miery znechutiť, že hľadajú východisko vo vzájomnom odlúčení. Ale to nie je riešenie. Prax ukazuje, že riešením je skôr rozumne sa porozprávať o tom, čo je v mojich silách a čo chcem vo svojom správaní zmeniť preto, že ťa mám rád a že ťa to dráždi, a s čím jednoducho ani pri najlepšej vôli nehnem a tebe nezostane nič iné, než sa prispôsobiť. Neskúšajme to najľahšie – útek. Ten nič nevyrieši.

Zdieľať tento príbeh: