V knihe „Lincolnove milosrdné sestry“ opisuje spisovateľka Marjorie Greenbiová osudy a nesmiernu obetavosť jednoduchých amerických žien, ktoré sa počas Občianskej vojny starali v poľných nemocniciach o zranených vojakov.

Elisabeth Bickerdyke bola jednou z nich. Pracovala v prvej frontovej línii pod priamym velením generála Shermana. Táto žena, ktorú pre jej láskavú trpezlivosť prezývali „mama Bickerdyke“, venovala svojej práci všetky sily. Tisícom zraneným a umierajúcim vojakom priniesla úľavu, povzbudenie a pokoj do duše. Keď sa raz už dlho venovala jednému ťažko ranenému chlapcovi, ktosi z pacientov jej vytkol: „Vy nevidíte, že umiera? Prečo s ním strácate čas?“ „Mama“ odvrátila zrak od bledej tváre a povedala: „Pretože aj ten najväčší úbožiak, ktorého už všetci z vás odpísali, má v tejto nemocnici aspoň dvoch priateľov – jedným je Pán Boh a druhým som ja.“

Sú vo vašom okolí ľudia, ktorí sa cítia niekedy opustení a myslia si, že sa už na nič nehodia a že ich ostatní už dávno odpísali?

Zdieľať tento príbeh: