V to doobedie som pobehovala v pyžame a s obkladom na čele, pretože som bola chorá. Dvojmesačná Janka ležala v postieľke v kuchyni, kde som chystala obed a dvojročný Janko behal medzi kuchyňou a manželovou pracovňou. Z ničoho nič sa Janka začala dusiť. Netušila som, čo sa stalo. Rýchlo som volala manželovi, aby zavolal pohotovosť… Alebo s ňou pôjdeme k lekárovi sami? Ale ako môžem v zime, v mraze, v pyžame a s uterákom na hlave medzi ľudí? Aby s ňou šiel sám, to som nechcela… Nevedela som, čo mám robiť. Nedokázala som sa upokojiť. Skúšala som Janke vsunúť do krku prst, aby som zistila, či tam nemá nejaký predmet, ale bezvýsledne. Vzala som ju za nohy a udrela po chrbátiku – zase nič. Podala som ju Milanovi a bezradne si kľakla a modlila sa. Potom som ju znova vzala za nohy. Z úst jej šli žalúdočné šťavy a začínala modrať… Ešte raz som ju chytila za nohy hlavou dolu a silnejšie buchla do chrbta. V tej chvíli jej z úst vypadol umelohmotný gombík z posteľnej bielizne. Nechápala som, ako sa dostal do jej postieľky. Zrejme ho tam položil dvojročný Janko. Ďakujem Bohu, že mi ukázal, čo mám urobiť a že Janku zachránil. Myslím si totiž, že ani cesta k lekárovi ani pohotovosť by jej nestihli zachrániť život.

Zdieľať tento príbeh: