Rozišli sme sa bez rozlúčenia. Zúčastnili sme sa na konferencii, ktorej program bol taký nabitý, že sme sa videli len občas pri jedle. Každý z nás mal mnoho povinností a tak sme sa dohodli, že posledný deň si nájdeme čas niekde si spolu sadnúť k čaju a porozprávať sa o práci, deťoch, rodine a zaspomínať na staré časy. Lenže… Posledný deň prišli na konferenciu hostia z Ameriky a poprosili ma, aby som tlmočil. Z plánovaného posedenia nebolo nič. S bratom sme sa minuli a rozišli bez rozlúčky. „Braček to určite pochopí,“ utešoval som sa. „Veď vie, ako ho mám rád a ako som sa na neho tešil.“ V duši mi však rezonovali slová nášho otca, ktorý hovorieval: „S každým sa vždy pekne rozlúč, pretože nikdy nevieš, či ho nevidíš posledný raz!“

Na druhý deň som bratovi zatelefonoval. Vôbec ho to neprekvapilo, vraj mi chcel tiež zavolať – ani on sa totiž so mnou nerozlúčil.

Zdieľať tento príbeh: