Nedávno som navštívil svojich rodičov. Otec prekonal ťažkú chrípku a tak som ho viezol na kontrolu k nášmu lekárovi. Dlho liečil celú našu rodinu – stal sa takmer jej súčasťou. Dvadsať rokov som ho nevidel a tak som sa celkom tešil, že ho uvidím. So záujmom som si prezrel novú čakáreň pred jeho ordináciou. Keď otca odviedla usmievavá sestrička, začítal som sa do odborných časopisov, ktoré ležali na stolíku. Z čítania ma vyrušil doktorov hlboký bas. Náhle som mal pocit, že mám dvanásť rokov, keď som bojoval so záškrtom. Aj vtedy sa nado mnou sklonila múdra tvár s patriarchovskou bradou. Jeho hlas ma upokojoval a dodával pocit bezpečia. Tá spomienka bola náhle taká živá, že mi chvíľu trvalo, kým som sa spamätal.

Určite ste zažili niečo podobné. Väčšinou však naše spomienky nebývajú príjemné. Častejšie na nás doliehajú spomienky na to, čo sme zbabrali a čo by sme zo svojho života najradšej vymazali. Podobný problém mal aj kráľ Dávid. Ale našiel riešenie – všetko vyznal Bohu.

Zdieľať tento príbeh: