Pavol odišiel z kancelárie svojej šéfky ako omráčený. Stále nechápal, čo sa stalo. Ale cítil sa lepšie. Pocítil úľavu. Bol už takmer čas ísť domov. Vrátil sa k svojmu pracovnému stolu, schmatol papier a napísal naň niekoľko slov. Potom papier zložil a vložil do obálky. Obálku si dal do vrecka na saku a vybral sa domov.

„Ahoj, zlatko! Dnes je naozaj krásny deň!“ povedal a pevne objal svoju manželku. Bolo to niečo, čo naposledy urobil veľmi, veľmi dávno. Kľakol si k svojmu synovi a povedal mu: „Obleč si trenky. O chvíľu sa pôjdeme na dvor zahrať s loptou.“

Pri pohľade na svoju malú dcérku povedal: „Poď sem, miláčik. Mám pre teba niečo.“

Pavol vytiahol z vrecka obálku a podal ju malej Izabele. V domnienke, že je to ďalší list zo školy o jej záchvate, opatrne ju otvorila. Keď papier otvorila, našla tam slová: „Milujem ťa, zlatko.“

So slzami v očiach sa zavesila ockovi na krk. Pavol rozhodne, ale veľmi jemne povedal svojej rodine: „V tomto dome potrebujeme Boha. Potrebujeme lásku.“

Zdieľať tento príbeh: