Na poslednom stretnutí po dvojtýždňovom seminári o gréckej kultúre sa Dr. Papaderos otočil k študentom a ako zvyčajne sa spýtal: „Sú nejaké otázky?“

V miestnosti zavládlo ticho. „Takže žiadna otázka?“ Pohľadom prebehol po celej miestnosti.

A tak som sa spýtal: „Dr. Papaderos, aký je zmysel života?“

Profesor pohybom ruky utíšil ruch, ktorý vyvolala moja otázka, a zadíval sa na mňa, aby zistil, či to myslím vážne.

„Odpoviem ti na tvoju otázku.“ Z bočného vrecka vytiahol peňaženku a vybral z nej maličké okrúhle zrkadielko veľkosti asi 50-centovej mince. Potom začal rozprávať:

„Keď som bol malý chlapec, vypukla vojna. Naša rodina bola veľmi chudobná. Žili sme v odľahlej dedine. Jedného dňa som našiel na ceste rozbité zrkadlo. Snažil som sa všetky kúsky poskladať a zlepiť dokopy, ale nepodarilo sa mi to. Preto som si nechal len ten najväčší. Tento jeden. Trením o kameň som si ho takto zaokrúhlil. Začal som sa s ním hrať. Fascinovalo ma, že ním dokážem odraziť svetlo do tých najtmavších miest, kde sa slnko nikdy nedostalo – do hlbokých dier, jám, štrbín alebo tmavých komôr. Bola to moja hra – dostať svetlo do najmenej prístupných miest, ktoré som objavil.

Nechal som si toto malé zrkadielko. Ako som rástol, stále som sa s ním takto hral, keď som nemal čo robiť. Keď som dospel, pochopil som, že to nebola len detská hra, ale metafora na to, čo by som mal v živote robiť. Uvedomil som si, že ja nie som svetlo, ani zdroj svetla. Ale svetlo – pravda a láska – existuje a ja ju môžem odrážať do tmavých miest tohto sveta a do tmavých miest ľudských sŕdc a aspoň niečo zmeniť. To je zmysel života.“

Potom vzal svoje zrkadielko, cez okno zachytil lúč denného sveta a odrazil ho na moju tvár a ruky, ktoré som mal položené na lavici.

Zdieľať tento príbeh: