Pre Amišov má rodina veľkú hodnotu. Je pre nich bežné mať 7 – 8 detí. Keď amišské dieťa dorastie do veku 16 až 18 rokov, môže si vybrať – buď krst, čiže uvedenie do amišskej komunity, alebo normálny svet. Mladí ľudia si môžu ísť na určitý čas vyskúšať svet normálnych ľudí – vrátane alkoholu a zábavy. No podľa štatistík až 80 percent sa vráti, dá sa pokrstiť a ostáva v komunite.

Ako je možné, že mladý človek, ktorý mal možnosť vyskúšať si život na internáte, stretávať ľudí, čo majú mobil a fajčia trávu, sa dobrovoľne vráti na farmu bez elektriny? „Neurazte sa, ale sme jednoducho šťastnejší,“ tvrdí Willard Sclabach. „Vy, ľudia modernej západnej civilizácie, ste odkázaní sami na seba. Amiš nikdy nie je sám. Ak jeho rodinu postihne kríza, nikdy sa nestane bezdomovcom. Ak otec rodiny ochorel a nevládze obrábať farmu, nikdy nebude hladný. Komunita podrží každého.“

Aj keď je život Amišov pre väčšinu ľudí na prvý pohľad neprijateľný, určite má svet bez mobilov a rôznych iných vymožeností, ktoré nám tak pridávajú na strese, svoje čaro. Každopádne je to jedna z mála starých a civilizáciou len málo poškvrnených komunít dneška.

Zdieľať tento príbeh: