Väčšina sedemročných chlapcov, ktorí žili v Indii v roku 1896, o svojej viere veľa nevedeli. Sundar bol výnimkou. Celé hodiny trávil počúvaním rôznych náboženských učiteľov v sikhských chrámoch. Okrem Bhagavadgíty vedel naspamäť aj dlhé články sikhského svätého písma. Spolu s mamou sa raz vybrali na návštevu svätého muža – „sadhu“.

Svätý muž sedel na zemi s prekríženými nohami a čakal, kedy začne Sundar recitovať. Spočiatku bol nervózny a slová mu vychádzali z úst prerušovane, ale po chvíli nervozita ustúpila.

Sundar sa tak ponoril do recitovania, že si nebol istý, ako dlho hovoril. Až napokon svätý muž zdvihol ruku a povedal: „Už môžeš prestať. Šlo ti to dobre.“

Sundar sa vzpriamil a vypol hruď. Sudha znova prehovoril: „Áno, dobre si recitoval. Ale si na to hrdý. Pýcha je nepriateľ. Musíš sa naučiť pokoru rovnako ako Bhagavadgítu. Pokora je cesta, ktorá ťa privedie k Bohu.“

Sundar vedel, že svätý muž má pravdu. Pýcha bola presne to, čo cítil. Bol hrdý na to, že tak dobre recitoval. Keď premýšľal o sadhuových slovách, zvesil plecia a odvrátil zrak na prašnú zem. Vtedy netušil, že o necelých desať rokov sa stane najvýznamnejším kresťanským misionárom v Indii a na Tibete.


Zdieľať: