Keď som mal deväť rokov, do našej záhrady sa dostala veľká doga, zvalila ma na zem a začala útočiť na moju hlavu. Kričal som od hrôzy a bolesti. Tí, čo boli nablízku, pomáhali, ako vedeli. Starší brat zviera odohnal. Mama mi prikladala na krvavé čelo studenú vreckovku a pritom telefonovala majiteľovi. Utešovala ma, že opäť bude všetko v poriadku.

Najlepšie si pamätám, čo urobil ujo Fero, otcov brat. Keď uvidel moju tvár, skrivenú od bolesti a strachu, urobil čosi, čo vzápätí vysušilo moje slzy a odpútalo pozornosť od strašného zážitku – žmurkol na mňa a z vrecka vytiahol velikánsku čokoládu. A bolo po bolesti. Ujo bol poruke, keď bolo treba potešiť a preukázať láskavosť – a nielen deťom.

Možno sa vám zdá, že to bola „iba“ čokoláda, čo mi ujo dal. Ale ujo Fero mi dal oveľa viac. A nielen mne. Pre tých, čo ho poznali, bol vzorom a príkladom, ako pomáhať iným.

Zdieľať tento príbeh: