Juraj sľúbil svojej neteri, ktorá žije v Kanade, že keď sa raz bude vydávať, príde jej na svadbu. Juraj žije na Slovensku, jeho neter v Kanade. Napriek tomu, že nechodí po svete a vôbec nie je cestovateľský typ (po anglicky vie naozaj len niekoľko základných slovíčok), keď sa jeho neter minulého roku vydávala, rozhodol sa, že „prekročí svoj tieň“ a svoj sľub splní.

Prvý problém musel riešiť na letisku v Budapešti. Keď sa ho pani za okienkom začala vypytovať na rôzne veci, len naznačil, že nič nerozumie. Ani po maďarsky, ani po anglicky. Jediné, čím sa okrem cestovného pasu mohol preukázať, bola sms správa od brata z Kanady, že svojho brata Juraja pozýva na svadbu. To však úradníčke nestačilo. Ale pretože sa s ním nedokázala dohovoriť, Juraj zavolal bratovi do Kanady, aby jej poskytol potrebné informácie. Juraj nerozumel, o čom sa dohadovali. Až potom sa dozvedel, že to, čo najviac zavážilo a vďaka čomu ho pani pustila cez kontrolu, boli bratove slová, že ak ho nepustia, zostane im tam na krku. V lietadle mu pomohol v komunikácii s obsluhujúcim personálom ochotný „sused“, ktorý sedel vedľa neho a snažil sa mu vysvetliť, čo bolo treba.

Juraj sa šťastlivo dostal do Kanady, aj vrátil späť domov na Slovensko. Keď sme sa ho potom pýtali, kde našiel odvahu vydať sa na takú cestu, odpovedal: „Ja som sa modlil… a Pán Boh mi pomohol.“ Juraj si uvedomoval, že bez Boha by bol v tom cudzom svete stratený.

V čom sme dobrí a na čo máme, v tom sa spoliehame na seba a svoje schopnosti. Boha nepotrebujeme. Každý z nás má svoje hranice, ktoré sám neprekročí. A práve tam môže okúsiť Božiu moc, pretože jeho moc sa prejavuje práve v našich slabostiach.

Zdieľať tento príbeh: