Bolo po Vianociach. Prosil som ocka, aby nás na niekoľko dní prišiel pozrieť. Mal 67 rokov a ešte pracoval. Riadil malý podnik verejných služieb. Nemohol prísť. 6. januára sa mi do telefónu sťažoval, že má nejaké problémy s pamäťou. Ale kto ich nemá? 12. januára som s ním strávil celý deň. Naozaj mal pravdu. Pamäť mu akosi začala vynechávať. To je zvláštne. 13. januára som odcestoval do Londýna a 14. som sa dozvedel, že ho sanitka odviezla do nemocnice na neurologické oddelenie. 18. januára som ho navštívil v jeho nemocničnej izbe. Rozprávali sme sa. Veľmi ho bolela hlava. Sestričky ho pripravovali na operáciu. V mozgu našli nádor, ktorý bol na veľmi zlom mieste. Za dva dni sa niekoľkonásobne zväčšil. Bola nutná okamžitá operácia.

Držal som ho za ruku. Stále trpel. Prišli pre neho dvaja muži. Dívali sme sa, ako ho odvážajú, a predpokladali sme, že po operácii sa uvidíme. Na ďalší deň bol ešte v bezvedomí. Nasledujúci týždeň tiež. Navštevoval som ho v nemocnici, ktorá bola 400 km od môjho bydliska, na jednotke intenzívnej starostlivosti. Otec bol stále v bezvedomí. Mal jazvu cez celú hlavu. Pravidelný zvuk dýchacích prístrojov, čísla na obrazovke a svalnaté telo môjho otca uprostred – tento obraz vo mne vyvolával pocit nesmiernej krehkosti. Jeho život závisel od prístrojov.

Strávil som pri ňom veľa času. Prihováral som sa mu a tešil sa, že uvidím, ako otvorí oči a usmeje sa na mňa. Keď som odchádzal poslednýkrát, ešte raz som sa pozrel cez sklo. „Do videnia zajtra, ocko.“ Po troch krokoch som sa zastavil. „Uvidím ho ešte?“

Zomrel 16. mája. V deň jeho pohrebu odviezli do nemocnice mamku. Na ďalší deň podstúpila operáciu. Po piatich mesiacoch utrpenia zomrela aj ona. Jedna časť môjho života zostala zrazu prázdna.

Zdieľať tento príbeh: