Konečne je to tu. Po roku márneho čakania som otehotnela. Doma už máme jedného chlapca – Andrejka a tak dúfam, že teraz to bude vysnívané dievčatko.

Bola som zvedavá, a tak som sa už pri prvom ultrazvuku spýtala, čo to bude. „Vyzerá to na chlapca,“ poznamenala lekárka. „No uvidíme,“ povedala som si.

Andrejko vyhlásil, že chce bračeka, pretože chlapci sú lepší. A tak som prestala myslieť na to, čo to bude a modlili sme sa za to, aby dieťatko bolo zdravé. Už pri prvom tehotenstve som mala strach, či bude dieťa v poriadku. Manžel ma stále utešoval, že nemám mať strach, že to Boh urobí tak, ako to bude pre nás najlepšie. A pretože Andrejko je zdravý, určite bude zdravé aj toto bábätko.

Od začiatku tehotenstva som sa snažila manžela presvedčiť, aby bol pri pôrode. Pri prvom nechcel byť, a tak som si povedala, že aspoň teraz ho musím presvedčiť.

Konečne sa začal približovať termín pôrodu. Chcela som to mať čím skôr za sebou. Andrejko odišiel s babičkou na chatu. Sľúbili sme mu, že keď sa vráti, bude naňho doma čakať bábätko. Ale – termín pôrodu už dávno prešiel, a stále nič. Nakoniec ma po štrnástich dňoch prenášania prijali do pôrodnice a začali vyvolávať pôrod. Po týždni trápenia sa to nakoniec podarilo. Prišlo to raz v noci tak rýchlo, že kým stačil manžel prísť do pôrodnice, už som bola na sále. Vstúpil na scénu práve v okamihu pôrodu. Rýchlo sa postavil vedľa mňa a robil všetko, čo bolo treba – podopieral mi chrbát, utieral z čela pot a nakoniec držal aj kyslíkovú masku. V tom zhone úplne zabudol na to, že pri pôrode vlastne nechcel byť.

Tak sa nám za manželovej asistencie narodil ďalší zdravý syn. Sme Bohu vďační za naše zdravé deti a šťastné manželstvo.

Zdieľať tento príbeh: