Moja rodina pochádza z malej dediny. Postupne sme sa všetci odsťahovali do miest a na našom gazdovstve zostala žiť iba babička. Kým tam babička žila, milovali sme svoj rodný dom, hoci chátral. Keď však babička ochorela a natrvalo sa presťahovala k jednej zo svojich dcér, starý dom na dedine postupne pre nás stratil význam.

Nie sú to vily ani prepychové byty, čo vytvára pocit domova. Domov robí domovom prítomnosť matky. Naše deti si zvykli na to, že sa vracajú do prázdnych bytov, ale je to normálne? Je normálne to, že so svojimi rodičmi strávia len niekoľko hodín, možno minút denne?

Zdieľať tento príbeh: