V ostrom slnečnom svetle Sundar Singh žmúril oči a kráčal za svojou mamou cez prašnú Pandžábsku planinu. Napriek prachu v očiach a slnku, ktoré mu pražilo na hlavu pokrytú turbanom, mu bolo do spevu. V ten deň, 3. septembra 1896, mal narodeniny – sedem rokov. Bol to deň, keď ho mama vyhlásila za pripraveného recitovať Bhagavadgítu svätému mužovi, ktorého spolu už dlho navštevovali. (Bhagavadgíta – Pieseň vznešeného — posvätná kniha hinduizmu). Sundar sa tešil.

Počas cesty myslel na svojich starších bratov, ktorí sa mu smiali, keď spolu s mamou odchádzal na návštevu svätého muža: „Cha,“ vraveli, „od toho tvojho náboženstva ti raz praskne tá tvoja malá hlava! Ako ti všetky tie slová pomôžu stať sa bankárom alebo právnikom?“

Mama im pohrozila a povedala: „Prestaňte! Každý z vás má svoju vlastnú cestu, ktorou má ísť, aj Sundar. Len Boh vie, na čo ho pripravuje.“

O niekoľko rokov sa stal z tohto chlapca veľký indický kresťanský misionár.

Zdieľať tento príbeh: