Sikhovia boli vedení k tomu, aby pohŕdali kresťanmi, lebo kresťania verili, že Boh prišiel na zem a vzal na seba podobu človeka. Mama Sundara Singha, známeho indického misionára, bola iná. Spriatelila sa s dvomi zahraničnými misionárkami a rozhodla sa prihlásiť svojho najmladšieho syna na ich školu.

Sundar bol šťastný, že chodí do školy. Veľmi sa mu tam páčilo. Keď mal štrnásť rokov, stala sa strašná vec — mama mu zomrela. Sundar bol zdrvený. Mama ho povzbudzovala k všetkým náboženským aktivitám — modleniu, návšteve chrámu, odriekaniu Bhagavadgíty, dokonca aj k tomu, aby sa učil o Bohu z kresťanskej Biblie. Ale teraz bola preč.

Misionári sa snažili Sundara upokojiť slovami z Biblie, ale on im vzdoroval. S rozhorčením rozmýšľal, aký bol hlupák, že dúfal v Boha, snažil sa ho nájsť a slúžiť mu. Jeho srdce sa zatvrdilo. Mesiac po matkinej smrti ho kresťanskí učitelia nedokázali zvládnuť. Neprestajne sa s nimi hádal. Využíval svoju bystrú myseľ na vyvrátenie všetkého, čo mu povedali na hodinách biblického štúdia. Citoval dlhé pasáže z hinduistického, sikhského a budhistického svätého písma, aby podoprel svoje tvrdenia.

Napokon Sundar oznámil otcovi, že sa do misionárskej školy už nevráti. Radšej bude každý deň chodiť do obyčajnej školy štyri a pol kilometra tam aj späť. Otec mu to dovolil. Sundar robil všetko pre to, aby zo svojej mysle vymazal kresťanské učenie. Zistil, že je to ťažšie, než očakával. Preto dal dokopy skupinu mladých chuligánov, aby obťažovali kresťanov v dedine. Jeho nenávisť voči kresťanom rástla. Prisahal, že nebude spokojný, kým nevyženie všetkých kresťanov z dediny. Otec sa to snažil synovi vyhovoriť, no Sundar nepočúval. Keď matka zomrela, nezáležalo mu na tom, čo si o ňom kto myslí.

Zdieľať tento príbeh: