Na posteli vedľa mňa zomrel človek. Keď ho pred pol hodinou priviezla na vozíčku sestrička, nevyzeral vôbec chorý. Ešte s ňou koketoval a dohodoval si rande… A potom zrazu zomrel.

Mal som vtedy dvadsať. V nemocnici mi dávali do poriadku trávenie. Nič vážne… Všetko bolo v poriadku, až kým na izbu nepriviezli onoho pána. Mohol mať asi päťdesiat. Naozaj nevyzeral chorý. Keď už ležal na posteli, spomenul si, že nezamkol auto, ktorým prišiel. Vzal som župan, kľúče a auto som zamkol. Potom som dal kľúče do jeho nočného stolíka. Po chvíli začal zle dýchať, potom chrčať. To už na izbu prišli sestričky i lekár, ktorých som zavolal.

Prvýkrát som naživo videl scénu ako z akčného filmu. Kyslík, masáž srdca, elektrické impulzy… Po pol hodine boj o jeho život vzdali. Prikryli ho prestieradlom a odišli. Ja som tam zostal. Premýšľal som o tom, aká malá je vzdialenosť medzi životom a smrťou…

Zdieľať tento príbeh: