Boli na tom takmer rovnako. Pes sa vliekol a chvíľami sa zdalo, že domov ani nedôjde. Bielovlasý starček sa držal na nohách len vďaka francúzskym barlám. „Pohni,“ pobádal psa, ktorý sa snažil prekonať bolesť vo svojich starých nohách.

Dedko bude mať čochvíľa deväťdesiat. Žena mu zomrela pred štrnástimi rokmi, deti sú v Amerike. Chceli si ho vziať k sebe, ale on nechcel odísť. Je tu doma.

Keď mu zomrela manželka, dlho trvalo, kým sa z toho spamätal. Susedia ho vtedy vzali do neďalekého útulku, kde si vybral staršieho psíka. Keď mu po troch rokoch zomrel, zašiel už do útulku sám. Odvtedy tam bol už štyrikrát. Vždy si vybral toho najstaršieho psíka, dal mu meno Rexík a šli domov. Ten, ktorého dnes pobádal, aby urobil ešte pár krokov k domovu, má na psa úctyhodný vek – dvanásť rokov.

„No, viete, vďaka Rexíkom má môj život zmysel. Ja pomôžem im a oni mi zase dajú veľa spoločnej radosti. A keď sa mi niekedy už nechce vstať z postele, viem, že musím.“

Po dnešnom stretnutí s týmito dvoma starčekmi som si povedal, že keď raz zostanem sám, možno si nejakého Rexíka zaobstarám.

Zdieľať tento príbeh: