Pri poslednej piesni nervózne stál a poťahoval za gombík na obleku. Upravil si golier na košeli a postavil sa pred obecenstvo. Svoju kázeň začal presne tak, ako si naplánoval. Hovoril spamäti, kládol dôraz na určité slová a robil medzi nimi dostatočne dlhé medzery. Pravidelne zvyšoval a znižoval hlas. Na konci prejavu si sám gratuloval. Zvládol to skoro perfektne.

Keď sa však pri dverách lúčil s členmi zboru, svoj názor rýchle zmenil. Zbor pozostával z chudobných vidiečanov, prevažne farmárov. Niekoľkí mu poďakovali za „krásnu kázeň“. Iní sa zasmiali a povedali, že mu vôbec nerozumeli.

George obedoval so starším pastorom. Snažil sa byť slušný, ale v mysli stále rozoberal svoju kázeň. Ešte pred týždňom si myslel, že je brilantná. Avšak to, čo bolo živé pre neho, bolo mŕtve a neprimerané pre poslucháčov. Pochopil. že sú to nevzdelaní roľníci a nechápu ani tie najjednoduchšie veci, ktoré sa vyučujú na univerzite. Začínal vidieť veci z novej perspektívy. Pochopil, že kazateľ nemá ukázať, ako dokáže pospájať slová do dlhých viet, alebo koľko dôležitých kníh prečítal. Jeho cieľom má byť ukázať ľuďom, ako môžu spoznať Boha.

O čo ide nám v našej práci? Chceme ľuďom ukázať svoju šikovnosť a múdrosť alebo im obetavo slúžiť a tým poukázať na Pána Boha?

Zdieľať tento príbeh: