Hovorí sa, že pravda je nahá a preto ju občas musíme obliecť do drobnej lži, aby sa nehanbila. Moja babička mi rozprávala takúto starú bájku:

Kedysi dávno sa pravda stretla so lžou. Pravda mala krásne šaty, zatiaľ čo lož mala len akési roztrhané zdrapy. Šli práve okolo rybníka.

„Poďme si zaplávať,“ navrhla lož.

„Ale ja nemám plavky,“ odpovedala pravda.

„To nevadí. Pôjdeme nahé. Nikto tu nie je, nemusíš sa hanbiť!“ Po chvíli prehovárania si nakoniec pravda vyzliekla šaty a spolu sa ponorili do príjemnej vody. Ako tak plávajú, zrazu lož navrhne: „Dajme si preteky. Kto bude prvý na druhej strane, vyhráva!“

Pravde sa veľmi nechcelo, ale napokon súhlasila. Odštartovali. Najprv plávali vedľa seba, ale po chvíli začala lož prehrávať. Pravda doplávala na druhú stranu a tam zistila, že je sama. Dostala strach, že sa lož utopila. Volala, potápala sa, ale lži nikde. Nakoniec to vzdala a plávala naspäť.

Svoje krásne šaty na brehu nenašla. Ležali tam len zdrapy, ktoré tam nechala lož. Pravda by sa v nich hanbila chodiť a tak radšej odišla nahá.

Hovorí sa, že odvtedy sa lož celkom úspešne vydáva za pravdu. A pravda? Tá chodí stále nahá a ľudia sa za ňu hanbia. Preto sú v pokušení ju v niektorých situáciách trochu zaodieť. Ale tak, ako z nás biely plášť neurobí lekára, zo lži sa nestane pravda ani v tých najkrajších šatách. Lož zostane lžou a pravda pravdou.

Zdieľať tento príbeh: