Nastal deň našej svadby. Môj vysnívaný deň, najúžasnejší deň môjho života. Tešila som sa na prítomnosť všetkých členov rodiny a príbuzných, ktorí mali s nami túto udalosť prežiť.

Ale čo môj starý otec? Mal už pokročilé štádium Alzheimerovej choroby a jeho správanie bolo nevypočítateľné. Zrejme si z celého dňa nebude nič pamätať, možno si ani neuvedomí, čo sa deje. Čo ak začne hovoriť uprostred svadobného príhovoru a naruší celý obrad? Alebo čo ak začne zrazu bezdôvodne pľuť ako doma v kresle? Kto sa o neho postará, keď všetci členovia najbližšej rodiny budú mať starostí vyše hlavy? Možno by sme ho mali na ten víkend odviezť niekam do strediska krátkodobej starostlivosti. Aj tak by si to nikdy neuvedomil…

Ale nechať starého otca v starostlivosti niekoho iného počas svadobnej oslavy vôbec nebolo v súlade smojím vnútorným nastavením. Chcela som, aby bol čestným hosťom rovnako, ako ktorýkoľvek iný príbuzný. Hoci už nad sebou nemal žiadnu kontrolu, bol to ten istý starý otec, ktorý mi v detstve toľko dal. Boh nám požehnal a pomohol zohnať ochotného známeho, ktorý bude starému otcovi nablízku a postará sa o neho počas celého slávnostného dňa. Privezie ho včas na bohoslužbu, odprevadí do predného radu a pomôže mu počas následnej gratulácie.

Starý otec bol veľmi šťastný a usmieval sa na celý svet. Už len pohľad na mňa v svadobných šatách ho rozžiaril radosťou. Zdalo sa, že počas dňa prežil chvíle „jasného“ vnímania. Vôbec nerušil priebeh obradu. Keď sme sa po skončení obradu obrátili s manželom k prítomným, prišiel nám starý otec blahoželať s veľkým úsmevom na tvári. Ako rada som ho objala, aj keď potom nevedel, kedy má skončiť! Po chvíľke som sa musela z jeho zovretia vymaniť a poslať ho so známym ďalej uličkou, aby sme mohli prijímať gratulácie od ďalších hostí. Ale aké cenné spomienky mám na túto chvíľu! Nevymenila by som ich za nič. Som šťastná, že tam s nami mohol byť. Pamätá si to dnes ešte? Nie.

Možno na našu svadbu zabudol už v ten večer. Ale to nevadí. Život je v skutočnosti práve o prinášaní radosti z okamihu, aj keď úsmev trvá iba chvíľočku.

Zdieľať tento príbeh: