„Ocko, potrebujem desať rupií,“ začal zadychčaný. „Na tržnici je žobráčka. Je veľmi chorá a potrebuje našu pomoc. Dal som jej svoju rupiu, ale to naozaj nestačí. Za desať rupií si môže kúpiť jedlo a prikrývku, aby jej bolo teplo.“

Otec Sher Singh položil pero a pozrel na svojho syna: „Sundar, nemôžem ti dať desať rupií. Ak ti dám peniaze pre túto ženu, príde k nám pred dvere každý chorý žobrák z Rampuru a z okolitých oblastí a bude čakať, že pomôžeme aj jemu.“

Otec vzal do ruky pero a písal ďalej. Sundar sa otočil a odišiel z izby. A vtedy ju zbadal – práve tam na príborníku v obývacej izbe ležala otcova peňaženka.

Nie, povedal si, nemôže ukradnúť peniaze z otcovej peňaženky. Potom mu mysľou prebleskol obraz žobráčky. Potrebovala jeho pomoc. Skôr ako si to uvedomil, schytil peňaženku a vytiahol z nej desaťrupiovú bankovku…

„Aha, tu si. V peňaženke mi chýbajú nejaké peniaze, presne desať rupií. Sundar, vieš o tom niečo?“ Sundar chcel povedať ´áno´ a vrátiť otcovi bankovku, ale nemohol. V otcových očiach videl hnev a bál sa trestu, ktorý by ho stihol. Potom počul sám seba, ako vraví: „Nie, neviem nič o chýbajúcich peniazoch.“

„Potom to musel urobiť jeden zo sluhov,“ povedal otec rozhodným hlasom. „Prídem tomu na kĺb. Nemôžeme tolerovať v dome zlodeja.“

Slnko zapadalo, keď sa Sundar vracal z tržnice domov. Doma sa dozvedel, že otec nechal zbiť domácich sluhov za trest, že mu ukradli peniaze. Matka mu vysvetlila, že žiadny zo sluhov sa ku krádeži nepriznal, a tak Sher Singh nemal inú možnosť, len všetkých potrestať. Sundar bol zhrozený.

Zdieľať tento príbeh: