Jeden ošetrujúci brat rozpráva:

„Prvý raz v živote som vstúpil do izby číslo 7. Brat Holan, ktorý ma sprevádzal, odkryl prvú posteľ za dverami a povedal mi:

„Môžete začať tým, že okúpete mladého Fridricha.“

Pohľad na tvora, ktorého som zbadal, ma skoro vyhnal z miestnosti. Bol to dvadsaťročný muž, ale vyzeral ako uzol z kože a kostí bez schopnosti rozprávať. Museli ho kŕmiť a umývať od výkalov. Ležal v posteli prispôsobenej pre takéto prípady.

Keď mi dali tohto strach a odpor vyvolávajúceho tvora na ruky, aby som ho vykúpal, skoro som ho pustil na zem.

Keď už bola táto príšera čistá a opäť ležala v posteli, pomyslel som si: „Tu veru nezostanem ani deň.“

Zrazu som zbadal, že ten hrozný uzol sa hýbe a dvíha ruky. Splašene sa dívam na brata Holana. Čo to znamená? Brat Holan, ktorý ma sprevádzal na obchôdzke po najťažších pacientoch, zväčša mlčal. Myslel si, že sám si musím nájsť cestu k pacientom. V tomto prípade mi však musel pomôcť. Povedal mi: „Pán K., nezbadali ste, že Fridrich vám chce poďakovať?“

Zdieľať tento príbeh: