„Čo odo mňa chceš?“ sklopil oči Johann Müller v búrlivom hneve. „Zbláznil si sa? Čo sa ti stalo, chlapče?“

George vysvetľoval, že sa mu nič nestalo. V skutočnosti vedel, že všetko je lepšie než kedykoľvek predtým. Prestal piť, hrať hazardné hry, chodiť na večierky – to, čo mu otec celé roky vyčítal. Namiesto toho chodil trikrát za týždeň do kostola, každý deň čítal Bibliu a pravidelne sa modlil. Dokonca si za posledných šesť mesiacov zlepšil prospech na najlepšie známky.

„Vždy si chcel, aby som sa stal farárom. Teraz chcem byt‘ misionárom. Nie je to veľmi odlišné. Obidve povolania ctia Boha,“ dodal George.

„Nehovor mi nič o úcte.“ George sa na chvíľu zadivil, či ho zbije, ako v detstve. Teraz má dvadsaťjeden rokov – predsa ho už otec nebude biť.

„Aké je piate prikázanie? Povedz mi.“

George vzdychol. „Cti svojho otca a matku,“ povedal, vediac, kam otec touto otázkou mieri.

Johann Müller priblížil svoju tvár k Georgovej a opýtal sa: „A ty si ctil svoju drahú matku? Áno? Čo si robil, keď zomrela? Keď som pre teba prišiel do Halberstadtu, povedali mi, že na večierku piješ a hráš karty. Prišiel si domov až o druhej popoludní, keď tvoja matka bola mŕtva. Bola toto úcta?“

George cítil na tvári horúci dych otca. Neodpovedal. Johann Müller chvíľu čakal. „A teraz si myslíš, že si ma ctíš týmto divokým plánom? Čo povedia moji priatelia? Chudák Johann Müller, do dvadsať jeden rokov platil synovi školu. Dokonca univerzitu v Halle! Šikovný chlapec, najlepší v triede. Mal z neho byť farár s dobrým platom a rešpektom. A teraz to zahodil a stal sa misionárom bez peňazí.“

Pán Müller zlomyseľne zdôraznil slovo misionár.

„Myslíš, že som investoval do tvojho vzdelania preto, aby si mi to urobil? Bože, pomôž mi. George, ja sa ťa vzdám, keď mi to urobíš.“

Potom sa stalo niečo, čo George nepredpokladal. Otec prepukol v plač. „Nerob to, George, prosím ťa. Nerob to.“ Ťažko vzlykal a držal sa rukáva na synovom kabáte.

George sedel na kraji otcovho kresla. Nevedel, čo bolo horšie – či otcovo karhanie alebo plač. Asi po minúte ukázal otec na dvere v knižnici. „Odíď! Strať sa mi z očí!“

George ticho vyšiel z izby. Skončil sa rozhovor, ktorého sa tak obával.

Zdieľať tento príbeh: