Keď reverend Samuel Wesley odišiel na nový rok 1712 do Londýna, na nedeľnú bohoslužbu chodilo asi dvadsaťpäť cirkevníkov. Keď sa po nejakom čase vrátil, chodilo na bohoslužby dvesto až tristo ľudí. Bol to dôsledok snahy jeho manželky – Susanny.

Všetko začalo tým, že dcéra Emília začala čítať knihu o dvoch dánskych misionároch. Ziegenbalg a Plutschau boli prví protestantskí misionári v Indii. Emília bola ich príbehmi taká fascinovaná, že ich začala nahlas čítať mame. Čoskoro chcela počúvať celá rodina. Susanna vybrala pasáže z knihy a nahlas ich čítala deťom, keď skončili svoje poobedné modlitby a biblické čítanie.

Dramatický príbeh misionárov upútal pozornosť domácich sluhov. V priebehu dvoch týždňov od Samuelovho odchodu do Londýna sa správa o dvoch misionároch rozšírila po celom okolí. Susedia sa začali pýtať, či by pani Wesleyová nemohla zorganizovať verejné čítanie knihy. A tak v nedeľu popoludní sprístupnila faru pre verejné stretnutia, ktoré sa konali v kuchyni. V priebehu mesiaca navštevovalo tieto stretnutia dvesto ľudí. V kuchyni sa ich tlačilo toľko, koľko len bolo možné. Ostatní boli v hale alebo stáli vonku a počúvali cez otvorené okná.

Samuel napísal svojej žene prísny list, v ktorom zdôrazňoval, že konať takéto stretnutia nie je normálne – a už vôbec nie na fare. Navyše, aby ich viedla žena. Navrhol jej, aby poprosila nejakého muža, aby čítal nahlas z knihy. S jeho návrhom nesúhlasila. Svojmu manželovi odpísala: „Naše stretávania naklonili srdcia ľudí. Niektoré rodiny, ktoré zriedka chodili do kostola, teraz prichádzajú stále. Ak napriek tomu uznáš za vhodné… pošli mi svoj jednoznačný príkaz, ktorý ma oslobodí od viny a trestu za zanedbanie tejto príležitosti konať dobro, keď sa raz postavíme pred súdnou stolicou nášho Pána Ježiša Krista.“

Zdieľať tento príbeh: