Keď sa niekoľko týždňov po svadbe George Müller vrátil domov, jeho manželka Mary ho radostne privítala. Celý deň pracovala na tom, aby ich domov vyzeral čo najkrajšie.

George sa rozhliadol po izbe – a zosmutnel. Ich dom sa začal podobať ostatným domom, ktoré navštevoval. Bol plný vecí, ktoré vlastne ani nepotrebovali a ktoré by musel stále baliť a prevážať, keby ho Boh povolal na iné miesto. Sadol si a vážne povedal: „Tieto veci musia ísť preč.“

„Čo musí ísť preč?“ zamračila sa Mary.

„Všetko,“ ukázal rukou George. „Striebro, porcelán, gobelíny. Všetko, čo je nepotrebné.“

„Ale prečo?“ nechápavo sa spýtala Mary.

„Pretože ja na svojich cestách kážem, že Bibliu treba brať vážne – a večer sa vrátim do vyčačkaného domova. Nepovedal azda Ježiš: Predaj všetko a daj chudobným?“

„Áno, ale…,“

„Ale čo? Tvoj brat to tak urobil,“ prerušil ju George.

„Ale on odišiel ako misionár. To je niečo celkom iné,“ bránila sa Mary.

„Naozaj? Zabudla si, že si sa vydala za misionára, ktorého Boh poslal do Anglicka?“

Mary otvorila ústa a bez slova ich zatvorila.

Nasledujúci večer, keď sa George vrátil domov, bolo všetko preč. Na skrinke, v ktorej bol včera porcelán, ležala kôpka bankoviek. Mary na ne ukázala a povedala: „George, urob s nimi, čo uznáš za vhodné. A nech nám Pán Boh pomáha.“

Zdieľať tento príbeh: